V 18. storočí pôsobil na viedenskom dvore černoch Angelo Soliman, slobodomurár, učenec a duchaplný spoločník uznávaný vplyvnými osobnosťami svojej doby. Román zachytáva jeho zápas s postavením výnimočného človeka aj vyvrheľa a ponúka melancholickú kritiku osvietenstva.
